MOTÁCI

Naša dobrodružná cesta Muránskou planinou s podtitulom „3 dni v divočine“ sa začala v stredu 8. augusta na vlakovej stanici v LM city. Stretlo sa nás 5 odvážnych: Denča, Adka, Maťo L., Monča  a Kukinko. S plne naloženými batohmi sme nastúpili do rýchliku, ktorý nás odviezol do Popradu. Odtiaľ sme sa mali dopraviť autobusom do Muráňa. Chvíle čakania na bus sme si spestrili nákupmi v Bille na doplnenie zásob a neskorými raňajkami na štýl „Homeless on the station“ – šúpanie vajec priamo na stanici J . (P.S. – tento skvelý nápad pochádza od Lomňa, ktorý tak už učinil minulý rok, tiež na stanici v PP). Takže po výdatných vaječných raňajkách sme si cestou v buse trochu zdriemli. Po príchode do Muráňa na ošumelé námestie nás privítalo slnečné počasie a krásny pohľad na náš prvý cieľový bod výstupu – vrch Cigánka s dominantným Muránskym hradom ležiacim vo výške 935m.n.m. 

Cesta na hrad nám trvala hodinku, počas ktorej sme si mohli všímať informačné tabule hovoriace o faune a flóre Národného parku Muránska planina, jeho drevinové zloženie, pedologické a geologické podložie a pod. Na hrade, resp. v jeho zrúcaninách sme si urobili obednú prestávku, na ktorú sme sa tešili od chvíle čo sme vystúpili z busu J. Po obede naše kroky smerovali po červenej značke na Jaskovu muku – miesto činu J. Od tohto bodu sa líšia verzie zúčastnených o tom prečo sme vôbec zablúdili, ako k tomu došlo  prečo je to všetko vlastne tak. Prečo sme museli o hodinu naviac šľapať po asfaltke? Prečo nikde nebola ani jedna značka? Prečo sme vôbec išli po ceste bez značky? No.....toto všetko  zostane záhadou Muránskej planiny – ale keby niečo JA  SOM VÁM TO HOVORILA!!!  JJJ (P.S.: o tomto incidente tu nie je viac písané, lebo čo sa stalo na Muráni, to tam aj ostane J, ale ak by mal niekto záujem, radi mu poskytneme bližšie info o tom, ako to všetko naozaj bolo). Takže, ako sa hovorí, koniec dobrý, všetko dobré,  v ten deň sme nakoniec predsa len došli do nášho prvého cieľa – útuľňa Nižná Kľaková – už sa trošku stmievalo. Ako sme zistili, neboli sme jediný kto sa vybral na potulky po Muránskej planine. Okrem nás tam bolo ešte tak cca 6 ľudí a samozrejme pýcha tohto kraja –Noriky muránske (kone, keby niekto nevedel J). Večer sme si opiekli špekáčiky, prebrali si stratégiu ďalšieho dňa a naplánovali pár ďalších túr na leto v Tatrách. Okrem nás spali v útulni ešte 2 Česi, ktorí zabrali pol útulne  a my 5 sme sa tlačili na tej druhej polke. Ale za trest im myši obžrali jedlo J.

Na druhý deň našej expedície sme sa vybrali po žltej značke na miesto s pekným výhľadom – Skalná brána. Odtiaľ sme stále po žltej pokračovali ku horárni Stožky. Tam sme sa napojili na modrú značku, ktorá nás priviedla rovno do sedla Burda a k nášmu novému miestu na prenocovanie – útuľňa pod Fabovou hoľou. Pred útuľňou nás privítali dvaja psíci: Dar a Max, samozrejme s ich milou pani domácou. Lukášovým miláčikom bol Dar a Adkiným zase Maxo J. Lukášovi svoju lásku prejavoval  veľkým množstvom slín J. Na obed sme mali výbornú kapustový polievku. Po obede sme si dali kávičku a niektorí aj pivko  a trochu zrelaxovali, okrem Adky, ktorá sa horlivo učila na skúšky J. Poobede sme sa rozhodli, že predsa len zdoláme Fabovu hoľu vysokú 1439 m.n.m. Síce odhodlanie bolo veľké, ale prichádzajúci večer a výskyt medveďov v okolí prinútil niektorých z nás zmeniť názor- na Fabovu hoľu vyšli nakoniec len Adka s Maťom. Denča, Kukinko a Monča sa vrátili na útulňu a opiekli si skvelé špekačky. Medzitým na útulňu dorazili aj ďalší turisti na koňoch, ktorí s nami spoločne nocovali v útulni.

Na tretí deň sa nám z útulne odchádzalo ťažko, pretože všetci sme sa zhodli na tom, že na takéto krásne miesto sa určite ešte niekedy musíme vrátiť J. Takže od útulne sme pokračovali najskôr po zelenej, potom po červenej značke Kučalašskou dolinou a nakoniec po koľajniciach J na salaš Zbojská, kde sme si pochutili na výborných haluškách a asi trochu menej dobrom čučoriedkovom pive J. Zo Zbojskej sme sa potom vlakom dopravili do Tisovca, kde sme asi hodinku čakali na autobus do Muráňa, exkluzívne rezervovaný pre MOTÁKOV J ako jediných cestujúcich. Z Muráňa sme v autobuse natrafili  na skupinku podnapitých, veselých tínedžerov a jednu ukecanú babu, ktorej mobil prirástol k uchu, čím dosť iritovala nášho Kukinka J. V Poprade sem rýchlo prestúpili na vlak, ktorý nás doviezol znova do uponáhľaného mestského života.

Na záver už možno len dodať, že Muránska planina opäť nesklamala a isto hovorím za všetkých prítomných, že prežitie týchto 3 dní v „divočine“ nepoznaného kraja bol úžasný zážitok J.

P.S.: Ďakujem za účasť a teším sa na budúcu akciu s mojou mapou J J J.